Alena Geregová: Ruža zo zlata

Bola očarujúco krásna, omamujúco voňavá, ohromujúco elegantná, oslepujúco dokonalá. Ruža z Berforu. Jediný kvet jediného kra zrodeného z krvi draka a slzy fénixa. Jediná svojho druhu. Nádherná a žiarivá ruža zo zlata.
Kvôli nej sa viedli vojny, pre ňu sa priadli siete intríg a kráľov v tichosti zabíjali jedy. Ona bola príčinou rozpadov štátov a pádov civilizácií. Ruža z Berforu. Zabudnutá.

I

Obchod so starožitnosťami v Roháčskej ulici bol starý a plný haraburdia. Povaľovalo sa všade. V skriniach, na policiach, na stoloch aj na neforemných kopách na podlahe. Boli ho stovky, tisíce…
Aj zvonček nad dverami bol starožitnosť. Visel tu od otvorenia obchodu a nikto sa ho ani nechystal vymeniť. Patril tu. Občas, raz za pár dní, sa obchodom rozľahol jeho zvonivý cingot a niekto vstúpil dnu. Obzrel sa vpravo, vľavo, preletel pohľadom podlahu a rýchlo vycúval. Oveľa zriedkavejšie, to sa stávalo tak raz za dva týždne, vnútri niekto vydržal dostatočne dlho na to, aby sa spýtal, čo stojí to či ono. Potom sa vyparil aj on. A skutočnou raritou bolo, ak sa niekomu podarilo vydržať v obchode, až kým niečo nekúpil.
Roháčska ulica bola malá. Malá a zabudnutá slepá ulička so zhrdzavenou ceduľkou na rohu. Jej meno poznali už len jej obyvatelia a poštár. Preto niet divu, že keď zazvonil zvonček tentokrát a potom nezvonil, nezvonil – zaujalo to aj niekoľko pouličných mačiek. A v obchode sa zatiaľ diali veci.
Starožitník v starožitníctve na Roháčskej ulici, nazývanom jednoducho „to staré starožitníctvo“, bol tiež starý. Jeho tvár tvorilo množstvo drobných vrások, biele vlasy padali v kaskádach k zemi a jeho dlane boli už natoľko zvyknuté na triašku, že nikdy nerozlial ani kvapku čaju. Aj jeho oblečenie bolo staré a väčšinou v ľuďoch vzbudzovalo dojem, že ho nosili prinajmenšom tri generácie starcových predkov. Starca nikdy nikto nevidel inak, ako s ošúchanou fajkou v ústach. A nikdy ho nikto nevidel inde, než v tom starom starožitníctve. A teda ho nikdy nikto nevidel viac, než len raz. Výnimkou bola jedine slúžka, ktorá raz za týždeň rozozvučala zvonček nad dverami, vtrhla dnu ako veľká voda a o pol hodiny neskôr aj vytiekla. Aj ona bola stará a snahu upratať starožitníctvo vzdala už pred rokmi.
Vrásky na predavačovej tvári previedli niekoľko zložitých manévrov, ktoré radšej pomenujme výraz údivu, keď sa jeho oči zastavili na zvláštnej dvojici príchodzích.
Aj keď starožitník nikdy v živote nevidel osobného strážcu, do starožitníctva televízia nepatrí, staršieho návštevníka okamžite určil ako ochrancu. Vysoký muž odetý v dokonalom obleku a s čímsi čiernym na uchu sa tváril ako stelesnená neosobnosť. Tvár pod holou lebkou bola úplne bez citu, aj keď starec, samozrejme, nemohol vidieť, čo sa mu odohráva za okuliarami.
Mladší z dvojice – bol zvláštny. Starec mal nejasný pocit, že by mal rozhodne vyzerať inak. K jeho veku, ktorý síce nedokázal určiť, ale rozhodne to nebolo veľa, by malo patriť niečo ako rôznofarebné oblečenie, šatka okolo hlavy a okrúhle okuliare na nose. A, ak sa nemýli, aj nejaký prívesok na krku. Určite by nemal byť navlečený do čierneho obleku presného strihu, v ktorom sa musel cítiť nepohodlne. On by sa cítil.
Obaja návštevníci, aj starší aj mladší, sa pomaly poobzerali. Starší pátravo, mladší nadšene.
„Nebude vadiť, keď sa tu kúsok poprehrabujem?“ spýtal sa mladší s úsmevom a okamžite vykročil hlbšie do obchodu. Starcovmu zvoľujúcemu pokynutiu sa ani nevenoval. Ochranca ho nasledoval.
Prvých niekoľko minút im starožitník venoval plnú pozornosť. So záujmom sledoval ich konanie a ticho sa usmieval. Starší bol nezaujímavý, absolútna vážnosť a ostražitosť. Ale mladší… Pripomínal mu jeho. To ohromenie, tá radosť,očarenie zo starých čias a výraz v očiach, keď zbadal svoju prvú skrinkovú žehličku. Očividne to bol jeho výnimočný deň. Ktovie, ako často mohol ísť, kam chcel.
Starec sa usmieval a po nejakom čase už ani tak nesledoval zákazníkov, ako svoje vlastné spomienky.

Nadšený výkrik nie nepodobný slávnemu heuréka, bol príjemným prebudením. Aspoň pre neho. „Pane! Pane! Čo to stojí?“ rozžiarený mladík takmer pribehol k jeho pultu.
Starec sa s úsmevom pozrel na truhličku v jeho ruke a nakrátko mal pocit, že niečo je nesprávne. Nakrátko. „Môžem?“ spýtal sa stále s úsmevom a počkal, kým mu chlapec opatrne vložil truhličku do rúk.
Jemne pohladil vyrezávané drevo, prešiel po každom dokonalom vzore a odhadol vek. Dlhý vek. Potom truhličku otvoril a zase, niečo mu to hovorilo, predmet ležiaci na čiernom zamate označený mosadznou ceduľkou. Keby ju len vedel prečítať…
Bola krásna. Ruža. Žiarivá, krehká ruža na čiernom pozadí. Svietila ako hviezda, slnko. Na pár sekúnd zatúžil mať túto krásu iba pre seba. Zaklapnúť truhličku a neotvoriť. Nie, kým nebude sám a ďaleko. Ale potom sa mu do mysle predrala iná žiarivá krása. Rám fotografie na jeho stole a tá fotka. „Neviem, chlapče, neviem,“ zamrmlal. Niečo nebolo v poriadku. Určite nie. Na okamih sa zamračil. „Ale povedal by som…“ a po krátkom zamyslení unavené oko starca určilo smiešne nízku cenu za obyčajnú ozdobu.

Ruža z Berforu. Na jej krásu sa skladali ódy, na jej vôňu sa hľadali slová, na jej veľkoleposť sa márne snažili nájsť dostatočný výraz. Vznešená, nádherná, božská… Všetko.
Ruža z Berforu. Mohli ste cítiť, ako všetko vôkol žije a spieva, akonáhle bola nablízku. Mohli ste vnímať nekonečné šťastie, extázu. Kamkoľvek vstúpila prinášala radosť a bohatstvo. Ale tiež súženie, zradu a hriech. Bola prekliatie? Bola krása a moc. A po tom túžia mnohí.

II

Zvonec spevavo oznámil otvorenie a zatvorenie dverí a Roháčskou ulicou sa rozľahli kroky. Mačky zavetrili a rozpŕchli sa na všetky strany. Mladík v obleku sa šťastne usmieval a v rukách niesol dlhú drevenú truhličku.
„Už sa neviem dočkať,“ zašepkal natešene a rozosmial sa. „Lucas, určite sa poteší, vieš? Mama miluje starožitnosti a táto… Bude mať radosť.“
„Určite, pane. O tom nepochybujem,“ odvetil osobný strážca chladne a prebodol pohľadom jednu z mačiek. Zaprskala a cúvla za popolnicu.
„Prosím,“ mladík prevrátil zrak a zatváril sa otrávene. „Hovor mi Jay.“
„Pane,“ odpovedal osobný strážca a skontroloval priestor za nimi.
„Tak aspoň James, dobre? Aspoň raz.“ Na to strážca neodpovedal.

James Gledelyn, ktorý sa márne snažil presvedčiť ľudí okolo seba, aby ho volali Jay, mal sedemnásť a jeden z najväčších problémov na svete. Bol jediným dedičom obrovského majetku a ešte väčšej firmy. Jeho otec bol dokonalý obchodník. Úspešný a vždy zaneprázdnený. A jeho matka bola jedinou osobou na svete, ktorá ho milovala. Nikto iný to nemal dovolené.
Niet divu, že James, Jay, sa jej snažil všemožne odvďačiť. Každý rok, dvakrát, sa mohol vydať do mesta a pohľadať jej nejaký dar. Na Vianoce a na narodeniny. Darčeky pre jeho otca prichádzali donáškovou službou a boli rovnako neosobné ako strážca Lucas. Ale dary pre jeho mamu… Dával si záležať.
„Tento rok to bude výnimočné, Lucas. Niečo takéto… No čakal by si, že taký krásny šperk nájdeme v starožitníctve?“
„Je zo zlata, pane,“ podotkol Lucas tónom, ktorým sa bežne povie napríklad: čítam si knihu a pre zmenu sa pozrel na strechy.
Jay zastavil. „Ale to… Musíme sa vrátiť, Lucas! Nedali sme mu dosť…“
„Vylúčené,“ zamietol Lucas a postrčil svojho mladého chránenca vpred.
„Ale…“
„Vylúčené.“

„Ruža z Berforu, chlapče. Rozumieš?“
Mladík zbledol, ale prikývol.
„A teraz ma dobre počúvaj. Už nikdy nikto sa nesmie dozvedieť, kde je. Ani ja. Musí zmiznúť.“
Ďalšie prikývnutie.
„Je mi jedno, ako to urobíš, len nech sa stratí. A hneď teraz, kým…“ smutné oči pohľadom pohladili truhličku, no rýchlo sa zas odtrhli. „Bež a nedopusť, aby sa jej niekto zmocnil.“
Chlapec dotretice prikývol a rozbehol sa preč.

III

Bolo to najdlhších päť dní Jayovho života. Hne ď po príchode domov položil truhličku na svoj nočný stolík a každé ráno a každý večer premýšľal, aké to bude, keď jeho mama darček otvorí a uvidí.
Určite sa usmeje. Jej bledá tvár sa sfarbí do červena a v očiach sa zablysnú iskričky. Potom sa pozrie naňho a objíme ho so zašepkaným slovkom ďakujem. Možno dodá aj ľúbim ťa. Možno bude objatie bez slov. Ale bude. Kvet vyberie zo škatuľky a položí na nejaké dobre viditeľné miesto a každý deň ho bude chodiť obdivovať. Áno. Tak to bude.
A zaspával s úsmevom a vstával s úsmevom. A dni boli šťastné. Upratovačka ho oslovila Jay, otec sa naňho hrdo pozrel a matka vyzerala zo dňa na deň lepšie.

V deň jej narodenín sa mala konať veľká oslava. Bolo pozvaných množstvo významných hostí, celý dom bol uprataný, stoly prestreté a kopa jedla pripravená na servírovanie. Sluhovia celý deň nosili dary na jeden stôl v rohu miestnosti a zvonec pri dverách neustále vyhrával svoju melódiu. A ako každý rok, skôr než začnú prichádzať hostia, vzal James darček previazaný stuhou a vydal sa hľadať matku.
Našiel ju v zimnej záhrade ako sičíta. Potešilo ho to. Mama bola v zimnej záhrade a to bola dobrá správa. Bolo to už dávno,čo tu bola naposledy. „Mami,“ oslovil ju opatrne a pristúpil bližšie.
„James,“ usmiala sa jeho mama. Síce unavene, ale usmiala.
„Niečo pre teba mám.“
„Ale James. Vždy si robíš veľké starosti.“
Každoročný rituál. Aspoň bol kým… To bude dobré. Mama si našťastie ten krátky smútok nevšimla. Rýchlo jej podal dar.
„James, to je…“ vydýchla jeho mama už len čo zbadala truhličku.
Presne tá v tom obchode upútala aj jeho. Fascinujúca ručná práca. A keď potom zbadal, čo je vo vnútri… „Otvor to.“
Mama ho nadšene poslúchla a bolo to presne tak, ako si predstavoval. „Jay,“ objala ho. „Ja… ďakujem.“
A ruža aj truhlička putovali rovno do siene, kde sa mala konať oslava.

Hostia začali prichádzať presne. Nie skôr, ani nie priveľmi neskoro. Poblahoželali jeho matke, potriasli si rukou s jeho otcom a jeho pozdravili. Sluhovia im odnášali kabáty a parkovali autá a oni sa zatiaľ postupne presúvali do siene. A keď vstúpil posledný hosť, vydala sa tam aj rodina Gledelynovcov.
Hostia nepostávali v skupinkách a neklebetili, ako bolo zvykom. Namiesto toho sa rozostavili do polkruhu okolo jedného z podstavcov na umelecké diela, ktorých bolo v miestnosti požehnane. Na tomto však bola ona. Jayom prebehol krátky záchvev hrdosti, ktorý za okamih vystriedalo neurčité podozrenie.
„Dámy a páni. Vidím, že ste už objavili dar, ktorý moja manželka dostala od nášho syna,“ jeho otec sa predral pred hostí. „Tento úchvatný kvet objavil v jednom starožitníctve a predstavte si, ani sám predavač netušil, čo za poklad sa v jeho obchode ukrýva. Je totiž zo zlata.“
Vzrušený šum sa rozľahol sieňou a na Jayovu tvár mimovoľne privolal zamračené vrásky. „Otec. Ten obchodník…“ pristúpil k otcovi, ale ten si ho nevšímal.
„Tento vzácny šperk, milí hostia, je naozaj nezvyčajný. Hovorí o tom už aj jeho meno. Nazýva sa Ruža z Berforu.“
V tej chvíli sa dvojica očí rozšírila údivom a tučné prsty zabubnovali po skle pohára.

V tej chvíli starcovi v tom starom starožitníctve vypadla fajka z úst a namáhavo zalapal po dychu. Zrak mu padol na ceduľku s nápisom zatvorené na dverách starožitníctva. A spomenul si. Spomenul si, prečo mal ten nejasný pocit nesprávnosti, keď zlatú ružu predával. A vedel, že neučinil hlúposť. Pomaly vstal a tackavo prešil niekoľko krokov. Zvonec nad dverami sa rozozvučal naposledy.

„Poď sem, synček,“ zavolal otec a rozosmiateho chlapca si vysadil na kolená. „Je čas, aby som ti povedal príbeh spojený s týmto obchodom, ktorý sa začal už veľmi dávno. Náš obchod je starý, to vieš, ale určite netušíš, ako veľmi. Od chvíle kedy ho tvoj prapraprastarý otec založil uplynulo už päťsto rokov.“ Chlapec zalapal po dychu. „A založil ho pre toto,“ s týmito slovami jeho otec zdvihol dlhú vyrezávanú truhličku. „Tvojmu prapraprastarému otcovi bola vtedy zverená stará vec s veľkou mocou. Mocou prinášať bohatstvo, život a šťastie. Dlho premýšľal, kam by ju ukryl, až nakoniec rozhodol, že najlepším miestom na ukrytie starej veci je kopa iných starých vecí. Tak si kúpil tento obchod, založil v ňom starožitníctvo a nad dvere zavesil zvonec. A Ružu z Berforu vyložil medzi starožitnosti a dozeral, aby si ju nikto nevšimol ani nekúpil.“ Škatuľka sa otvorila a chlapec onemel od úžasu. „Nikdy ju nikomu nepredaj, synček. Lebo vo chvíli, keď by na nej spočinuli podlé a chamtivé oči, stala by sa Ruža príčinou skazy.“

IV

Podlé a chamtivé oči patrili k tučným prstom, ktoré teraz nervózne prechádzali po doske stola. Prešiel rok a čas sa blížil.

Jay prežil najkrajší rok svojho života. Otec začal doma tráviť viac času, brával ich na rodinné výlety a dovolil mu chodiť medzi ľudí. A mama – mama sa uzdravila. Všetci lekári len svorne vrteli hlavami nad jej zázračným vyliečením.
Boli chvíle, kedy sa nad tým nezamýšľal. Užíval si život a pil radosť plnými dúškami. Inokedy strávil dlhé hodiny premietaním nad svojím neuveriteľným šťastím a hľadel pritom na Ružu. Možno to bolo len zdanie, ale Jay mal pocit, že to ona je za to zodpovedná. A vyzeralo to, akoby sama mala radosť z jeho šťastia. Bolo to hlúpe, to vedel, no nedokázal sa toho dojmu zbaviť. Niekedy, keď okolo nej prešiel, sa mu dokonca zdalo, že ucítil záchvev sladkej vône. Iba na okamih a bolo to preč.

V ten deň mala mama opäť narodeniny, no nekonala sa žiadna veľkolepá oslava. Tento rok mali jej narodeniny stráviť sami, len oni traja.
Mama od rána len tak žiarila. Pobehovala po dome a všetko pripravovala na príchod otca. Jay sa len ticho usmieval a myslel na darček previazaný stuhou ležiaci na stole v jeho izbe. Bol krásny, to áno, no nič už nedokáže vymazať z jeho mysle obraz vyrezávanej truhličky pod krivými mosadznými váhami.
Konečne zahral zvonček. „Ja otvorím,“ zastavila mama slúžku, ktorá sa hneď rozbehla k dverám. Jay sa zasmial a poobzeral sa.
Sieň budila dojem nepatričnej veľkosti oproti prestretému stolu. Ale Ruža… Tá tu patrila. „Neviem, ako si to dokázala,“ pousmial sa, „ale ďakujem.“ Opatrne chytil Ružu do rúk, keď padol výstrel.
Bolo to rýchle. Jay sa ani nestihol otočiť, pohnúť sa, urobiť čokoľvek, keď sieňou zadupotalo množstvo ťažkých krokov. „Tam je!“ skríkol hrubý, krutý hlas a zaznel ďalší výstrel. Kým sa mu do hrude zahryzla ostrá bolesť, začul ešte cingot rozbíjaného skla a padajúcich svietnikov. „Nájdite ju, ale rýchlo,“ prikázal ten hlas.
No iný mu odporoval: Pane, oheň…“ Perzský koberec na dlážke prijal plamene sviec s otvorenou náručou a posielal ich ďalej. Zarachotilo ešte niekoľko výstrelov, svet bol horúci a tŕň Ruže bol ostrý.

„Jay … toto nie … nesprávne … drak a fénix …“ slová, zašepkané, ale skôr ako ozvena. Tiché a plné smútku.
Hukot sanitky a veta: „Rýchlo na operačku,“ k nim určite nepatrili. Nechcel ich počuť, chcel len ten hlas.
„Jay … smútok … mrzí ma … šťastie … prečo … smrť …“
„Kto si?“
„Preberá sa. Dajte mu ešte…“
„Ja … Jay … nechcem … nemôžem … smrť … smrť …“
„Pán doktor, drží ten kvet veľmi pevne.“
„Nechajte mu ho.“
„Jay …“
Kvapka jantárovo žltej tekutiny splynula s kvapkou šarlátovej krvi.
„Jay … ty … aspoň ty … ja nie … odpusť … vina …“

V

„Ako sa cítite, pán Gledelyn?“
Pomaly otvoril oči. „Čo sa stalo?“
Trpký, súcitný hlas: „Postrelili vás a váš dom zhorel.“
„Rodičia?“
„Mŕtvi.“
Jay roztvoril dlaň a zlatá ruža s cingotom spadla na zem.

Prešlo päť rokov. Päť rokov, počas ktorých sa musel naučiť viesť firmu, spravovať financie a hlavne, postaviť sa minulosti. Päť rokov každý deň si sadol na stoličku oproti zlatej ruži a premýšľal. Nakoniec dospel k rozhodnutiu.

Stál na okraji útesu a hľadel na besniace more pod sebou. Útes bol vysoký a strmý, neexistovala možnosť, ako by sa po ňom dalo liezť. A more pod ním bolo nebezpečné. Miesto, aké potreboval.

Zlatú ružu opatrne vytiahol z vrecka, v drobnej jazve na prste ho pri dotyku s ňou bodlo. Ako vždy. Opatrne pohladil krehké zlaté lupene. „Ruža z Berforu,“ zašepkal. „Vybral som si ťa ja, alebo ty mňa?“ spýtal sa ticho a pokrútil hlavou. „Lenže na tom už nezáleží. Vieš, že ani sám neviem, či ťa milujem, či nenávidím? Umožnila si mi prežiť mnoho dobrého. A pripravila si ma o domov a rodinu,“ teraz ho bodlo pri srdci. Z oka mu vypadla jediná zlatá slza. „Ale to nie ty, Ruža. Už som to pochopil. Tvoja krása len nie je pre ľudský zrak Ty si sa ničím neprevinila. Odpúšťam ti,“ a s týmito slovami ju hodil do mora.
„Chlapče, dúfam, že nechceš urobiť nejakú hlúposť,“ ozval sa za ním prívetivý hlas.
„Starká.“
„Ale Mary… No tak, chlapče. S tebou hovorím.“
Pomaly sa obrátil. Na chodníku za ním stála mladá žena, pravdepodobne Mary, a pred sebou tlačila na vozíčku svoju starkú.
„Nie. Žiadnu hlúposť sa spraviť nechystám,“ usmial sa.
„Aha! On sa vie aj usmievať! No hurá! Ja som Doris Lewesová a toto je moja vnučka Mary,“ predstavila ich.
„Starká,“ Mary sa pousmiala.
„Ja som James Gledelyn.“ Nič. Žiaden záblesk poznania. A Mary sa opäť usmiala.

Pre Jaya druhá najväčšia krása pomaly dopadla na morské dno. O pár minút neskôr ju našiel rak pustovník, poobracal ju v klepetách a pripevnil na svoju ulitu. Namiesto sasanky.

23. července 2007, Alena Geregová

Tweet